Uhol zahranenia

Čo je uhol zahranenia

Uhol zahranenia (angl. edge angle) je uhol medzi rovinou sklznice lyže a miestnou rovinou povrchu snehu. Keď lyža leží sklznicou naplocho na rovnom snehu, uhol zahranenia je približne nulový. Pri naklopení lyže na hranu sa zväčšuje.

Rozhodujúca je miestna rovina snehu, nie horizont. Na priečne sklonenom, zvlnenom alebo rozbitom povrchu preto nemožno uhol spoľahlivo posudzovať iba podľa polohy lyžiara na fotografii. Navyše sa môže pozdĺž lyže mierne meniť vplyvom jej ohnutia, torzie a deformácie snehu.

V tomto význame ide o jazdný uhol lyže voči snehu. Nemožno si ho zamieňať so servisným uhlom brúsenia bočnej hrany alebo s uhlom odklonu hrany od sklznice.

Ako ovplyvňuje oblúk

Pri vykrojenej lyži vedie väčší uhol zahranenia spravidla k výraznejšiemu ohnutiu lyže a pri dostatočne čistom vedení umožňuje menší polomer rezaného oblúka. Neplatí však jednoduché pravidlo, že dvojnásobný uhol vytvorí dvojnásobne ostrejší oblúk. Skutočnú dráhu ovplyvňujú aj:

• vykrojenie, tuhosť a torzné vlastnosti lyže,
• veľkosť a rozloženie zaťaženia,
• rýchlosť jazdy,
• tvrdosť a súdržnosť snehu,
• fáza oblúka,
• uhol nábehu lyže a rozsah šmýkania.

Uhol nábehu opisuje rozdiel medzi pozdĺžnym smerom lyže a smerom jej pohybu po svahu. Lyža preto môže byť postavená na veľký uhol zahranenia, ale zároveň sa výrazne šmýkať. Vysoké zahranenie samo osebe nie je dôkazom carvingu ani kvalitnej techniky.

Hrana vytvára účinnú bočnú oporu iba v spojení s primeraným zaťažením a vhodným stavom podkladu. Na mäkkom alebo rozbitom snehu môže lyža povrch prerezať či deformovať; na tvrdom snehu sa môžu výraznejšie prejaviť stav hrán, presnosť vedenia a stabilita lyžiara.

Ako lyžiar mení uhol zahranenia

Uhol vzniká koordinovaným naklápaním lyží a dolných končatín spolu s pohybom celého tela. V technike sa rozlišuje najmä inklinácia, teda naklonenie tela dovnútra oblúka, a angulácia, pri ktorej sa menia uhly najmä v členkoch, kolenách a bedrách tak, aby sa poloha trupu a nôh navzájom prispôsobila.

Nejde o izolované tlačenie kolena dovnútra. Funkčné zahranenie musí zostať spojené s rovnováhou, oporou o lyžu a možnosťou uhol plynulo zväčšovať aj zmenšovať. Pri prechode medzi oblúkmi lyžiar staré hrany uvoľní, prejde cez neutrálnejšie postavenie lyží a založí nové hrany.

Deti a učenie

Pri deťoch nie je vhodné určovať cieľový počet stupňov ani napodobňovať extrémne polohy dospelých pretekárov. Rozsah pohybu, sila, rovnováha a schopnosť vnímať tlak sa menia s vekom a motorickým vývojom.

Začiatočník sa najprv učí hrany bezpečne uvoľniť a znovu zapojiť, regulovať šmýkanie a meniť smer na primeranom svahu. Neskôr môže rozlišovať plochejšie a viac zahranené vedenie lyží, pracovať s oporou o vonkajšiu lyžu a vytvárať plynulejší priebeh zahranenia. Úlohy majú zodpovedať rýchlosti, sklonu svahu, snehovým podmienkam a aktuálnej úrovni dieťaťa.

Častou chybou je snaha dostať koleno alebo bok čo najbližšie k snehu. Taká poloha môže byť dôsledkom síl a veľkého uhla v kvalitnom oblúku, nemá však byť samostatným cieľom. Predčasné alebo násilné naklonenie bez vytvorenej opory často vedie k strate rovnováhy, preťaženiu vnútornej lyže alebo k náhlemu šmyku.

Pretekový a trénerský pohľad

V pretekovom lyžovaní tréner neposudzuje iba maximálny uhol, ale najmä kedy, kde a ako rýchlo ho pretekár vytvorí a uvoľní. Potrebný priebeh závisí od disciplíny, rozostavenia brán, zvolenej línie, rýchlosti a profilu trate. Veľký uhol vytvorený neskoro nemusí pomôcť, ak už lyžiar minul vhodnú líniu alebo musí oblúk prudko dokončovať.

Uhol zahranenia je preto výsledkom riešenia konkrétneho oblúka, nie univerzálnym meradlom výkonu. Tréner ho sleduje spolu s rovnováhou nad vonkajšou lyžou, smerovaním lyží, stopou v snehu, reguláciou tlaku a plynulosťou prechodu. Úzka, čistá stopa môže naznačovať rezané vedenie; široká stopa a odletujúci sneh poukazujú na väčší podiel šmýkania, ale ani samotná stopa nevysvetlí všetky príčiny.