Koncentrácia

Čo je koncentrácia

Koncentrácia je praktická schopnosť riadiť pozornosť: vybrať podstatný podnet, zostať pri ňom tak dlho, ako si úloha vyžaduje, v správnej chvíli pozornosť presunúť a po vyrušení sa k úlohe vrátiť. Nejde teda iba o dlhé sústredenie na jednu vec.

V zjazdovom lyžovaní sa podstatné informácie rýchlo menia. Lyžiar sleduje smer jazdy, profil svahu, povrch snehu, ďalšie brány alebo ostatných účastníkov premávky. Zároveň vykonáva naučené pohyby. Dobrá koncentrácia znamená, že jeho pozornosť smeruje najmä k informáciám, ktoré sú v danej chvíli užitočné pre bezpečnú a účelnú jazdu.

Koncentrácia nie je to isté ako strnulosť, zadržaný dych alebo kŕčovitá snaha neurobiť chybu. Prílišná kontrola každého čiastkového pohybu môže narušiť plynulú koordináciu, najmä keď je zručnosť už osvojená.

Vnútorné a vonkajšie zameranie pozornosti

Pri učení pohybu sa rozlišujú dva často skúmané spôsoby zamerania pozornosti:

• vnútorné zameranie smeruje na vlastné telo alebo jeho pohyb, napríklad na polohu kolien či rúk,
• vonkajšie zameranie smeruje na účinok pohybu alebo na prostredie, napríklad na stopu lyží, smer oblúka alebo priestor, do ktorého chce lyžiar pokračovať.

Výskum motorického učenia vo viacerých športoch často nachádza výhodu vonkajšieho zamerania, a to aj u detí. Detské štúdie však používajú rozdielne úlohy a vekové skupiny a kvalita dôkazov nie je vo všetkých oblastiach rovnaká. Výsledky preto nemožno premeniť na pravidlo, že vnútorný pokyn je vždy chybný.[1][2][5][6]

Prehľadová práca z oblasti trénerských pokynov upozorňuje, že vnútorné pokyny môžu byť užitočné pri cielenej zmene konkrétnej polohy alebo pohybu, zatiaľ čo vonkajšie zameranie častejšie podporuje celkovú koordináciu a výsledok pohybu.[4] V lyžiarskej praxi preto záleží na úrovni dieťaťa, cieli cvičenia a na tom, či tréner práve vysvetľuje nový prvok, opravuje konkrétnu chybu alebo požaduje plynulú jazdu.

Koncentrácia u detí

Schopnosť dieťaťa pracovať s pozornosťou sa vyvíja. Tréner preto nemá posudzovať každé odvrátenie pozornosti ako neposlušnosť alebo nedostatok snahy. Pokyn musí zodpovedať veku, skúsenostiam, porozumeniu a náročnosti prostredia.

Vhodná tréningová prax zvyčajne zahŕňa:

• jednu hlavnú úlohu namiesto zoznamu viacerých opráv,
• krátky, konkrétny a veku primeraný pokyn,
• názornú ukážku, stopu v snehu, farebný bod alebo inú viditeľnú pomôcku,
• striedanie sústredenej úlohy s voľnejšou jazdou alebo hrou,
• otázku, na čo sa má dieťa pri ďalšej jazde zamerať,
• možnosť, aby skúsenejší mladý lyžiar spolurozhodoval, kedy chce spätnú väzbu.

Výskum u detí naznačuje možné výhody vizuálnych pokynov a spätnej väzby poskytovanej v čase, keď si ju športovec vyžiada. Autori systematického prehľadu však tieto odporúčania formulujú opatrne pre rozdielnosť a obmedzenú metodickú kvalitu dostupných štúdií.[2] Neexistuje preto univerzálny počet minút, počas ktorých sa má dieťa v určitom veku bez prestávky koncentrovať.

Koncentrácia v pretekovom lyžovaní

V pretekoch sa obsah pozornosti mení podľa fázy výkonu. Počas prehliadky trate si pretekár vytvára predstavu o línii, rytme, terénnych zmenách a náročných úsekoch. Pred štartom potrebuje obmedziť rušivé podnety a pripomenúť si iba najdôležitejší plán. Počas jazdy sa pozornosť presúva na nasledujúce brány, smerovanie a aktuálne podmienky.

Za užitočný nástroj sa v tréningovej praxi považuje jednoduchá predštartová rutina. Môže obsahovať kontrolu pripravenosti, jeden alebo dva kľúčové body jazdy, krátke upokojenie a jasný signál na začatie výkonu. Jej presná podoba je individuálna a nie je pretekovým pravidlom. U dieťaťa má byť krátka, zrozumiteľná a nacvičená v tréningu, nie prvýkrát zavedená tesne pred dôležitým štartom.

Po chybe je rozhodujúca schopnosť pozornosť obnoviť. Premýšľanie o už prejdenej bráne odoberá pozornosť ďalšiemu úseku. Tréner môže nacvičovať jednoduchý návratový podnet, napríklad krátke slovo spojené s ďalšou úlohou. Cieľom nie je chybu poprieť, ale odložiť jej hodnotenie až po dojazde.

Typické chyby a nedorozumenia

• Priveľa pokynov naraz: dieťa si musí vyberať medzi viacerými telesnými, technickými a taktickými úlohami.
• Neurčitý príkaz sústreď sa: nehovorí, na čo má športovec pozornosť zamerať.
• Zameranie na zákaz: pokyn nemysli na chybu môže pozornosť k chybe opakovane vracať. Užitočnejšie je pomenovať želanú úlohu.
• Sledovanie výsledku počas jazdy: úvahy o čase, umiestnení alebo očakávaniach okolia odvádzajú pozornosť od aktuálnej trate.
• Zamieňanie technickej chyby za nepozornosť: športovec môže úlohe rozumieť a sústrediť sa na ňu, ale ešte nemusí mať potrebnú pohybovú zručnosť.
• Kŕčovitá sebakontrola: neustále premýšľanie o každej časti tela môže rušiť automatizovaný pohyb.

Pohľad trénera

Tréner nerozvíja koncentráciu iba napomínaním, ale najmä kvalitným usporiadaním úlohy. Mal by vedieť povedať, ktorý podnet je práve rozhodujúci a prečo. Namiesto všeobecného sústreď sa môže zadať pozoruj miesto začatia oblúka, sleduj ďalšiu bránu alebo porovnaj svoju stopu s vyznačenou líniou.

Po jazde je vhodné najprv zistiť, čo športovec sledoval a čo cítil, až potom pridať hodnotenie. Tak tréner rozlíši nepochopenie pokynu, nevhodné zameranie pozornosti a nedostatočne osvojenú techniku. Postupne možno pridávať náročnejšie prostredie, premenlivý rytmus či mierne rušivé podnety. Bezpečnosť, primeraná rýchlosť a zvládnutie základnej úlohy však majú prednosť pred psychickým zaťažovaním.

Dostupné výskumy podporujú význam pozornosti, motivácie a primeranej miery samostatnosti pri motorickom učení.[3] Väčšina citovaných štúdií však nebola vykonaná priamo v zjazdovom lyžovaní. Prenos ich výsledkov do lyžiarskeho tréningu je preto odbornou tréningovou aplikáciou, nie dôkazom, že jeden typ pokynu bude rovnako fungovať pri každom dieťati a v každej lyžiarskej situácii.