Aktívny postoj

Čo je aktívny postoj

Aktívny postoj je vyvážené a pohybovo pripravené usporiadanie tela, ktoré sa počas jazdy neustále mení. Lyžiar prispôsobuje polohu členkov, kolien, bedier, trupu a rúk rýchlosti, sklonu svahu, tvaru oblúka, terénu a silám pôsobiacim na lyže.

Slovo aktívny teda neznamená napätý ani silovo predklonený. Znamená, že lyžiar môže bez zbytočného oneskorenia meniť výšku postoja, presúvať sa medzi lyžami, regulovať tlak a reagovať na nerovnosť. Svaly sú pripravené pracovať, ale telo nie je stuhnuté.

Rovnováha, nie jedna predpísaná poloha

Z biomechanického pohľadu je dôležitý vzťah medzi centrom hmotnosti tela, chodidlami a lyžami. Tento vzťah sa v oblúku dynamicky mení. Preto nemožno správny postoj určiť jednou fotografiou ani univerzálnym uhlom v kolenách.

Ako základná orientácia sa používa postoj, pri ktorom:

• lyžiar cíti stabilný kontakt s lyžiarskymi topánkami a lyžami,
• členky, kolená a bedrá zostávajú pripravené na pohyb,
• trup je stabilný, ale nie strnulý,
• ruky podporujú rovnováhu a sú pripravené na prácu s palicami,
• pohľad smeruje do priestoru ďalšej jazdy,
• poloha umožňuje pohyb dopredu, dozadu, do strán aj nahor a nadol.

Lyžiarska topánka obmedzuje voľnosť členka, takže rovnováhu nemožno riešiť iba pohybom v jednom kĺbe. Členky, kolená, bedrá a trup musia spolupracovať. Samotné pokrčenie kolien bez primeranej práce členkov často posunie panvu dozadu a vytvorí pasívny „sed“.

Aktívny postoj v oblúku a pri pretekoch

Počas oblúka sa mení smer aj veľkosť síl pôsobiacich na lyžiara. Funkčný postoj preto vyzerá inak pri prehranení, vo vedení oblúka, pri výjazde, v krátkom slalomovom oblúku alebo pri prejazde terénnou vlnou.

V pretekovom lyžovaní patria rovnováha a poloha tela medzi základné technické oblasti. Aktívny postoj umožňuje pretekárovi najmä udržať kontakt lyží so snehom, vytvárať a uvoľňovať tlak v správnom čase, prechádzať z vonkajšej lyže na novú vonkajšiu lyžu a zachovať stabilitu trupu pri pohyblivých nohách. Konkrétne riešenie však závisí od disciplíny, rýchlosti, trate a fázy oblúka.

Detský kontext

U detí sa aktívny postoj nemá učiť ako strnulá póza, ktorú musia dlho držať. Vhodnejšie sú primerané pohybové úlohy: zmeny veľkosti postoja, prešľapovanie, korčuľovanie, bezpečné prejazdy miernych vĺn, dotýkanie sa kolien alebo topánok a jazda s rôznymi polohami rúk. Takéto úlohy rozvíjajú rovnováhu, vnímanie polohy tela a schopnosť pohybovať nohami nezávisle od trupu.

Náročnosť musí zodpovedať veku, skúsenostiam, rýchlosti a terénu. Najmä pri začiatočníkoch je dôležitejšia istota, plynulosť a schopnosť reagovať než napodobnenie postoja dospelého pretekára.

Typické chyby a nedorozumenia

• Trvalé tlačenie do jazykov topánok: kontakt s prednou časťou topánky môže byť súčasťou pohybu, nie však jediným znakom správneho postoja.
• Drep s panvou vzadu: výrazne pokrčené kolená samy osebe nevytvárajú aktívny postoj.
• Stuhnutie: pevné držanie jednej polohy obmedzuje reakciu na terén a zmeny tlaku.
• Príliš vzpriamený postoj: znižuje rozsah, v ktorom môže lyžiar nerovnosti pohltiť alebo sa aktívne oprieť o lyže.
• Hľadanie dokonalej statickej polohy: správnosť postoja sa hodnotí podľa jeho funkcie v pohybe, nie podľa jednej zastavenej snímky.

Pohľad trénera

Tréner nesleduje iba to, ako postoj vyzerá, ale najmä čo lyžiarovi umožňuje. Dôležitými znakmi sú plynulé prehranenie, stabilný kontakt so snehom, schopnosť meniť zaťaženie medzi lyžami, samostatná práca nôh a zachovanie rovnováhy pri zmene rytmu alebo terénu.

Aktívny postoj je preto vhodné rozvíjať v jazde a v rozličných situáciách. Cieľom nie je vyrobiť jednotnú pózu, ale lyžiara, ktorý sa dokáže priebežne organizovať nad lyžami a účelne reagovať na to, čo sa deje pod nimi.